Pochybovať o sebe je v poriadku, kým ťa sebadôvera nebrzdí konať

Amelia Earhart bola priekopníčkou amerického letectva. Ako vôbec prvá pilotka lietala sólo cez Atlantický oceán. Napísala najpredávanejšie knihy o svojich skúsenostiach s lietaním a pomohla pri formovaní organizácie The Ninety-Nines, organizácie pre ženy pilotky.

Grace Hopper bola prvou ženou, ktorá na Yale University získala doktorát (1934). Počas druhej svetovej vojny bola dôstojníčkou amerického námorníctva. V roku 1943 spolu s kolegom zostrojili vôbec prvý počítač. Grace sa vo všetkých týchto oblastiach presadila a vynikala v silne mužskom prostredí. 

Kathrine Switzer, v roku 1967 ako prvá žena dobehla do cieľa Bostonského maratónu. Vzoprela sa tak organizátorom a narušila pravidlá, ktoré považovali beh za čisto mužskú záležitosť. Kathrine neskôr zvíťazila na maratóne v New Yorku a v Bostone dobehla druhá. Pravidlá Bostonského maratónu sa oficiálne zmenili až o 5 rokov neskôr.

Tieto ženy sa dokázali presadiť v prostredí, ktoré bolo v tej dobe považované za “mužské”. Za tieto úspechy určite vďačia ich výnimočným zručnostiam, schopnostiam a talentu. Aby však mohli nasledovať svoje sny a ambície, museli zároveň veriť vo svoje schopnosti a byť ochotné ísť v ústrety niečomu, čo bolo považované za nemožné. Viaceré výskumy zistili, že pre úspech je práve sebadôvera rovnako dôležitá a hodnotná ako schopnosti. 

Ak o sebe pochybuješ, vedz, že nie si jediná

Ženy vo všeobecnosti zvyknú často spochybňovať alebo podceňovať svoje schopnosti, vedomosti a výkonnosť. Zaujímavé je, že podľa výskumov, muži naopak svoje zručnosti skôr preceňujú. Pritom, ako nám ukazujú najnovšie štúdie, skutočný výkon žien a mužov sa v kvalite výstupov ani výkonnosti nelíši.

Istá miera pochybnosti je pre každého určite zdravá a prospešná. Sebapoznanie a schopnosť posúdiť, ktoré výzvy dokážeme zvládnuť, v čom vynikáme a naopak, na čom potrebujeme popracovať, vypovedá o našej schopnosti sebareflexie. Tá je kľúčom k rozvíjaniu našich talentov a dôležitá pre prácu na slabších stránkach. Problémom však je, ak o sebe pochybujeme natoľko, že nás nedôvera vo vlastné schopnosti paralyzuje a nedovolí nám konať. Koľkokrát sme sa neprihlásili na súťaž, lebo sme si neverili, že môžeme uspieť? Koľkokrát sme váhali, či sa niečo opýtať, z obavy, že otázka vyznie hlúpo? Koľkokrát sme nereagovali na pracovný inzerát, ktorý nás síce zaujal, ale nechali sme sa odradiť, lebo sme nespĺňali jednu či dve požiadavky?

Vo svojej často citovanej štúdii spoločnosť Hewlett Packard zistila, že muži sa uchádzajú o prácu alebo povýšenie, keď splnia 60 percent požiadaviek na kvalifikáciu, zatiaľ čo ženy iba ak spĺňajú 100 a viac percent. Teda, ak ženy nie sú úplne presvedčené o tom, že by mohli uspieť, zväčša to ani nevyskúšajú.  

Čím dlhšie ženy zbierajú skúsenosti, tým viac narastá ich sebadôvera. To však podčiarkuje potrebu budovať sebadôveru najmä u mladých žien, študentiek a čerstvých absolventiek, aby im kvôli strachu a pochybnostiam o svojich schopnostiach, neutekali vzácne príležitosti. Teda čím skôr sa pochybností o sebe zbavíme, tým skôr môžeme začať napĺňať náš potenciál a plniť si sny.

Postavenie žien v spoločnosti ekonomicky rozvinutejších krajín zažíva nepopierateľný pokrok. V EÚ má univerzitné vzdelanie viac žien než mužov, tvoríme polovicu pracovnej sily a znižujeme priepasť v strednom manažmente. Naše schopnosti nikdy neboli zjavnejšie. Napriek tomu, že usilovne pracujeme a máme deklarované rovnaké príležitosti, muži okolo nás sa rýchlejšie presadzujú a za svoju prácu dostávajú vyšší plat. Najmä na najvyšších pozíciach v biznise, vede či politike ženy stále chýbajú a ich počet sa sotva zvyšuje. Pritom ešte v škole spolužiakov často hravo predbiehame. Keby bol teda život jedna dlhá trieda, rozhodne by sme na tom boli lepšie aj ohľadne rovnosti. 

V našej DNA nemáme ani perfekcionizmus, ani nízke sebavedomie. Ide najmä o vplyv spoločnosti a výchovy, ktorá funguje stále do veľkej miery na rodových stereotypoch. Zatiaľ čo od dievčat sa očakáva dobré správanie, poslušnosť a vynikajúce známky, na chlapcov sa takéto nároky zväčša nekladú, práve naopak, ich neposlušnosť či huncúctva spoločnosť očakáva. Chlapčenské chyby sa tak vnímajú skôr ako nedostatok úsilia. Podobné správanie alebo zlyhania dievčat však spoločnosť zvykne vnímať ako odraz ich vlastností a (ne)schopností. A toto videnie si dievčatá postupne osvoja. Výsledkom je, že sa takto od malička učíme, že robiť chyby je zlé a začneme sa riziku prirodzene vyhýbať. Psychológovia pritom dokazujú, že pre budovanie sebadôvery je nevyhnutné podstupovať riziko, trénovať sa vo vytrvalosti, zlyhávať a vedieť sa z toho poučiť, aby sme nabudúce mohli uspieť.  

Menej premýšľať a viac konať

Sebadôvera nám pomáha premieňať myšlienky na činy. Je to viera v našu schopnosť uspieť, viera, ktorá stimuluje našu činnosť. Prirodzeným výsledkom nízkej sebadôvery je nečinnosť. Kľúčové je plne si uvedomiť, že naše sebavedomie dokážeme rozvíjať vedomou prácou na sebadôvere, aj tým, že budeme podstupovať riziká.

V tomto momente sa môžeme rozhodnúť, že na svojom sebavedomí začneme pracovať – začneme vyhľadávať možnosti a spôsoby, ako sa rozvíjať, zlepšovať svoje schopnosti a zručnosti. Nie tie, ktoré máme natrénované zo školy, ale tie, ktoré vyžaduje reálny svet – schopnosť argumentovať, prezentovať, byť asertívna, vyjadriť svoj názor, dávať a prijímať spätnú väzbu, schopnosť rozhodnúť sa a konať ako aj vyhodnocovať riziká. Práve proaktívnou prácou na sebadôvere si otvoríme dvere na ceste k naplnenie nášho potenciálu a našich snov.

Autorka: Barbora Rusiňáková

Tento článok je súčasťou projektu Boundless podporeného z prostriedkov Veľvyslanectva Spojených štátov amerických v Slovenskej republike.

————————————————————-

Zdroje:

https://www.theatlantic.com/magazine/archive/2014/05/the-confidence-gap/359815/

https://www.youtube.com/watch?v=cKu-32iyHs0

https://ec.europa.eu/eurostat/statistics-explained/index.php/Gender_statistics#Education