Kvalitné workshopy vnímam ako ostrovy nádeje, ktoré ma častokrát oddialia od vyhorenia

Ivana Čorbová je veľká fanúšička globálnych tém. Prvýkrát sa s otázkami chudoby, klimatickej krízy či vzdelávania detí a mladých ľudí stretla pred vyše desiatimi rokmi počas dobrovoľníckej práce v Afrike a Indii. Na jeseň 2021 zúčastnila podujatia NGO Leadership Workshop, z ktorého odchádzala, podľa vlastných slov, úplne nadšená. 

V tomto rozhovore sa dozviete: 

– ako Ivana pomáha prispievať  k riešeniu globálnych tém,

– ako bojuje s pocitmi frustrácie či vyhorenia, 

– a v čom ju posunula účasť na vzdelávacom podujatí pre pomáhajúce organizácie s názvom NGO Leadership Worskhop.

Foto: Archív Ivany Čorbovej (projekt Nadácie Integra)

Ivka, už skoro šesť rokov pôsobíš v Nadácii Integra. Čomu sa v práci venuješ?

Úprimne, nepovažujem to za prácu. Integra tvorí veľkú časť môjho ja, žijem touto nadáciou, je mojím koníčkom, láskou a poslaním. 

Čo máš však napísané v pracovnej zmluve? Nadšenec-fanúšik?

Pracujem ako projektová manažérka. Mám na starosti humanitárne a klimatické projekty nadácie v Južnom Sudáne, Sýrii, Etiópii, Keni a tu na Slovensku. 

Čo taká projektová manažérka vlastne robí?

V treťom sektore? Všetko, čo treba. (smiech)

Väčšinu roka sedím v kancelárii za počítačom a mám otvorené excelovské tabuľky s rozpočtami, cieľmi a naratívnymi opismi projektov. 

Mojou úlohou je to všetko kontrolovať, manažovať, komunikovať s projektovým tímom na Slovensku a v zahraničí. 

V tíme je nás však iba 10 a pol, a tak si často striedame rôzne klobúky podľa momentálnych potrieb – či sa už jedná o marketing na sociálnych sieťach alebo lektorovanie na školách. 

Jednoducho, robím, čo treba. 

Globálnym témam sa venuje viac organizácií na Slovensku a vo svete. Čím je vaša práca výnimočná?

Teším sa, že v Integre presadzujeme akýsi holistický prístup k danej situácii. V praxi to znamená, že sa snažíme zanechať stopu a mať vplyv na viacerých úrovniach naraz. Nevenujeme sa iba deťom alebo iba farmárom. Práve naopak. Vzdelávame deti v školách a následne, keď sú staršie, ich prepájame na ďalšie naše aktivity v teréne. Či sú to firmy, s ktorými spolupracujeme, alebo konkrétne projekty.  

Nemáš niekedy pocit, že bojujete s veternými mlynmi?

Áno, samozrejme. Niekedy som plná elánu a viery v náš dopad. Inokedy však aj ja prepadám frustrácii a mám pocit, že je to úplne zbytočné. 

Je potrebné si však pripomínať, že naša práca je ako strom, ktorý rastie potichu a vytrvalo. Tento pohyb nevidieť každý deň, ale keď sa raz spätne obzrieme, uvidíme veľký honosný kmeň, korene, konáre, listy a kvety. A ten pohľad stojí za to!

Možno nezmeníme svet. Ale môžeme pomôcť individuálnym ľuďom, rodinám, komunitám, na ktoré sa zameriavame. A toto presvedčenie mi pomáha ísť ďalej.

Prečo je podľa teba dôležité venovať sa globálnym témam?

Ľudí prirodzene hlavne zaujíma, koľko stojí banán či avokádo v obchode, a kde ich môžu získať o niekoľko centov lacnejšie. Neuvedomujú si však, za akých podmienok, kde a kým bol daný produkt vypestovaný. 

Naozaj si myslím, že ak by sme ako spoločnosť venovali viac pozornosti témam ako chudoba, klimatická kríza alebo vzdelávanie, a robili by sme rozhodnutia na základe týchto vedomostí, svet by mohol vyzerať inak – lepšie. 

Foto: Archív Ivana Čorbovej
Foto: Archív Ivany Čorbovej

Vnímam ťa ako veľmi rozhľadeného človeka. Prečo si sa zúčastnila NGO Leadership workshopu? Nevieš toho už dosť? 

Práve naopak. 

Verím v to, že každý, kto je v nejakej leadership pozícii (ale aj kto nie je), by sa mal neustále vzdelávať a snažiť sa byť lepším lídrom alebo lepšou líderkou. 

Tento rok bol po prvýkrát workshop online. Čo ťa špecificky na tomto kurze lákalo? 

Pamätám sa, že ma zaujali témy workshopu, keďže úplne zapadli do mojich aktuálnych potrieb a otázok. V Integre sme v tom čase prechádzali rôznymi zmenami, a tak som sa napríklad nevedela dočkať sľubovanej hodiny, ktorá nám mala objasniť rôzne teórie zmeny.

Okrem toho som tušila, že to nebude iba akési „motivačné blábotanie“, keďže je kurz organizovaný v spolupráci s University of Michigan. 

Páčilo sa mi tiež, že sa vlastne jednalo o dosť intenzívny kurz – päť dní po tri hodiny. 

Splnili sa tvoje očakávania? S čím si po tomto týždni odchádzala domov?

Obsah tohto tréningu bol skutočne výborný. Pamätám si, že aj niekoľko týždňov po jeho skončení som s kamarátmi a kamarátkami alebo u nás v nadácii rozoberala jednotlivé teórie, myšlienky a tipy, ktoré som načerpala. 

Ťažko sa to sumarizuje do niekoľkých viet. 

Poď do toho. 

Mám pocit, že som sa vďaka tomuto workshopu omnoho viac spoznala. A navyše prijala – ako líderka aj ako človek.

Bolo to pre mňa akýmsi utvrdením sa v tom, kto som, aký som typ osobnosti, a ako pracovať na mojich slabších stránkach a naopak rozvíjať tie silné. 

Naučila som sa, ako spoznať typy ľudí a pracovať s rôznymi osobnosťami v mojom tíme, a na čo si pri tom dať pozor. 

Veľa sme sa tiež rozprávali o tvorbe osobnej značky a dôležitosti jej konzistentnosti. Doma som si hneď pozerala, čo sa človeku objaví, keď si vygoogli moje meno (smiech).

Navyše, konečne som osobne spoznala kopec ľudí z rôznych mimovládnych organizácií, ktorých som pred tým iba sledovala na sociálnych sieťach. Ich úprimnosť, s ktorou popisovali svoje skúsenosti pri vedení tímov, implementovaní zmien, či náročných výzvach, ma tiež veľmi inšpirovali. 

V čom?

Mám pocit, že ľudia, ktorí sa pohybujú v mimovládnom sektore sú stále blízko nejakého vyhorenia.

Aj ja osobne sa takto cítim niekoľkokrát do roka, kedy skutočne ťahám z posledného. V tímoch je stále málo ľudí, musíme striedať rôzne stoličky, lebo chceme vidieť zmenu, ktorá prichádza len pomaly. Dôvodov je mnoho. 

A práve takéto workshopy považujem za akési ostrovy nádeje, ktoré ma častokrát oddialia od tohto stavu únavy a apatie. 

Lebo vidím, že v tom nie som sama. Lebo počujem, že aj ľudia z fachu, tí, ktorých možno aj obdivujem, prechádzajú podobnými pocitmi. To je pre mňa veľmi cenné. 

Preto ma účasť na takýchto tréningoch, ako bol NGO Leadership Workshop, vždy nakopne a namotivuje bojovať ďalej za poslanie, ktoré mám. 

Lebo kto iný, ak nie ja. Kto iný, ak nie my. 

Autorka: Simona Lučkaničová